O myšiakovi Mišovi

Bol raz jeden domček a v tom domčeku býval kocúr. V kuchyni bola myšacia diera, a vnej žil myšiak Mišo. Kocúr o myšiakovi nevedel, až raz keď na stole ležal syr. Mišo bol veľmi hladný a chcel si syr ukradnúť. Vyšiel na stôl zapomoci šiacej bavlnky. Urobil na konci slučku a hodil bavlnku na stôl, kde sa zachytila na pohári. Potom vyliezla hore. Tam už čakal na neho veľký voňavý syr. Ale vtej chvíli sa zobudil kocúr ktorý spal vedľa v izbe. “Aaaah,ale som sa vyspal. Ale som hladný.”Zatiaľ myšiak obviazal syr, a zapriahol sa do bavlnky do ktorej syr poviazal. Potom začal ťahať. Myšiak bol silnejší ako priemerná myš, a tak potiahol aj taký kus syra. Ale proti kocúrovi by sa zasa nezmohol. Beda, keby prišiel! A ako na zavolanie: vošiel do kuchyne po spánku vyhladnutý kocúr. Keď uvidel ako myšiak ťahal syr, skočil po myšiakovi ale ten sa tesne uhol a skryl sa do dierky vtiahnúc tam aj syr. Potom si kocúr sadol, a povedal si “Mňau! Nevedel som že mám v dome myši! To malé stvorenie treba odstrániť lebo by mi ten myšiak Vyjedal moje jedlo!” A naozaj, na druhý deň dal ku dierke pascu na myši. Ale Mišo bol skúsený. Na pascu neskočil! Hohó! On už býval aj tam kde kocúri a pasce boli najprefíkanejší. A začiatočníkovi v chytaní myší by sa predsa nenechal oklamať! No kocúr si pomaly zvykal a bol pre Miša čoraz nebezpečnejší! A naozaj! Raz sa Mišo chytil do pasce. Kocúr ho z nej vybral a vyhodil myšiaka von. Myšiak sa utiahol do uličky, keď zrazu začul prenikavý mňaukot a brechot. Išiel sa pozrieť. A tam pes drží kocúra Ktorý ho asi pred hodinou vyhodil z domu “Musím mu pomôcť aj keď... “Ale čo! Pomôžem mu! Ale ako?” Po chvíli si však povedal “už to mám“ a rozbehol sa do domu. Tam zo zásuvky vitiahol špendlík. Vybehol von a hodil psovi špendlík do zadku. Zo psa vyletelo halasné “Haf, auuu” Potom kocúr a Mišo utekali do domu a zaavreli dvere aby pes nevošiel. Od tých čias žil Mišo tak ako predtím v dome, ale z jednou vínimkou: S kocúrom sa spriatelili a každý deň dostával kúsok syra.

obsah

O malej opičke

Ako chodila opička do školy

Bola raz jedna malá opička. Bývala v kamennom domčeku pod veľkou palmou. Mala dobrých priaťeľov sloníka, malú kenguru a levíka. Rada chodila do školy. Mala múdreho a milého učiťeľa, pána Hrocha. Chodila do prvej triedy. Opička sa veľa učila, pretože chcela mať čisté jednotky. Bola vzorná žiačka. Pán učiťeľ Hroch učil zaujímavé veci. Bol so svojou triedou spokojný, pretože sa všetci učili dobre. Všetci sa radi učili, pretože sa im to páčilo a chceli byť vo všetkom dobrí. Raz sa opička pýtala papagája Jaja ktorý predmet sa mau najviac páči. Jajo povedal že prestávka.

Opička na prázdninách

Škola sa skončila, začali letné prázdniny. Všetky zvieratká sa tešia. Aj opička sa tešila na prázdniny. Každý išiel ku babke, k tete niektorí aj ostali doma. Všetci sa chodili hrať von. Niektorí sa hrali na schovávačku, iní zase na naháňačku, ale opice hrali futbal. Všetci sa hrali ináč a bavilo ich to. Takto sa hrali každý deň, až do konca prázdnin.Na konci prázdnin sa opička ako vzorná žiačka pripravovala do školy.

Hurá do školy!

A sme DRUHÁCI!

obsah

Blcha

Bola raz jedna malá blcha. Bývala v psej srsti. Kedže bola malá, byt v ktorom býval pes sa jej zdal ako celý svet. Psíkovi sa blcha nepáčila, preto sa zvykol často škrabať. Blcha si vtedy myslela že je zemetrasenie. Raz akýsi obor zobral psíka na prechádzku k jazeru. Potom psíka pustil, aby si mohol zaplávať. Skočil do vody a blcha stihla vykríknuť len: „JAAAAAJ“. Psík si zatiaľ kľudne plával, zatiaľ čo sa blcha topila. Keď sa už blcha lúčila so životom, zrazu ju len nabral psík ňufáčikom keď sa vracal na breh. „Uf!“ vydýchla si blcha. Potom naskočila na psíka a on ani o tom nevedel odniesol ju do bytu, kde býval. Blcha si potom povedala: „Pes je nebezpečný, často sa škrabe a rád sa kúpe. Nájdem si niečo bezpečnejšie.“ Prešla z detskej izby do obývačky, čiže z Ameriky do Ázie. A tam, čo jej malé oči nevidia – na gauči sedí veľká huňatá mačka. Bezhlavo sa vrhla do jej srsti a hneď si tam aj urobila domček z pár chĺpkov srsti. Ale ani tan jej nebolo najlepšie, pretože sa mačka každý deň umývala jazykom a navyše keď spala, sa jej brucho nadúvalo a hrozne chrápala. „Hmm, kam ísť?“ Vyšla z obývačky do kuchyne, čiže z Ázie do Austrálie. Tam uvidela malú direku. Vošla do tej dierky a tam stretla sivú myš, ale ta už nebola až taká veľká, ale pre blchu ešte dosť. „Skúsim to tam.“ – povedala si blcha. Myška nemala žiadne zlozvyky iba keď utekala pred mačkou ktorá ju vždy chcela chytiť. Lenže myška bola prefíkaná a mačke vždy utiekla. Vďaka myškinej šikovnosti si našla blcha trvalý domov. Hoci myška bola menšia než pes blcha bola spokojná.

obsah

Tito

Tito doma

Za siedmimi planétami a siedmimi galaxiami ,bol jeden Vesmír. V tom Vesmíre bola jedna planéta, na tej planéte jedno mesto, v tom meste žil aj mimozemšťanko TITO. Mesto v ktorom býval sa volalo MITO. A tá planéta na ktorej stálo mesto sa volala FITO. Tito bol ešte malý mimozemšťan. Raz skočil do ufa, že ide na malý výlet do vesmíru. Výlet išiel od začiatku dobre. Prístroje v ufe fungovali a výhľad na vesmír bol krásny. Páčilo sa mu to. Keď zrazu PRSK! „Ach počítač sa pokazil!“ a o chvíľočku „Zle je! Vyletel som z našej galaxie a letím niekde do inej!“ Čo je to za planétu?!! M-A-R-S! A tamto? Z-E-M! „Ale veď ja letím rovno na Zem!“ BUM – BÁC!!! TRESK – PLESK!!! AÚÚÚÚ!!! Uf, ale som mal šťastie. Uf, ale mám hrču.Tito pristál na lúčke.

Tito na Zemi

Hmmmm!Je tu najako pusto žiadne bytosti. Pôjdem ďalej.Tito išiel do mesta. Tu je zasa akosi veľa veľkých škatuliek. Podobajú sa na naše Kosmodomčeky. Boli to domy. Bola práve noc.Všetci tvrdo spali. Ale zobudilo to jedného človiečika. Keď zbadal Tita zdesil sa. Ale nabral odvahu a spýtal sa: Kto si? Čo si? Ja sa volám TITO,z planéty MITO,Mestečko FITO siedma Galaxia od vás. A toto je Zem však? Vy čo tu žijete ste ľudia nie? Ale ako sa voláš? Človiečik už bez strachu odpovedá:Volám sa Paľko ale ako to vieš?Počítače vedia všetko. Zrazu Titovi čosi zacengalo za pásom:Cŕŕn.Och, telefelemón.Telečo? Opýtal sa paľko.Vy tomu myslím hovoríte telefón ak ma vreckový počítačik neklame.Tito zdvihol telefelemón. Haló!tu Tito. Z telefelemónu sa ozvalo tu Alfa-1. Počuješ? Áno ozval sa Tito. Kde toľko trčíš? Hľadáme ťa celý deň. Paľko sa pýta: Celý deň? Veď je ešte len noc. Áno ale pre nás je jedna pozemská noc, jeden deň. Pristál som vraj na Zemi. Vraví Tito do telefelemónu. Sú tu bytosti nazyvajúce sa ľudia. Povrch je hmataťeľný .Tito mal by si sa vrátiť. Áno ale ufo je zničené.  A chcel by som vedieť niečo viac o zemi. Predsa len počítače nevedia všetko.

Tito spoznáva Zem

Paľko vybehol do domu a  vrátil sa s mapou dediny. Čo je toto za dedina? Pýtal sa Tito. Paľko o tejto dedine vyrozprával veľa....Že tu žije dosť veľa ľudí a hociaké zaujímavé veci. Je tu veľa rôznych miest a krajín. Každe mesto je v svojej kajine do ktorej patrí. Všetko čo vedel, samozrjme. Prišlo ráno a Tito išiel na lúčku kde stroskotal. Dohodli sa s Paľkom že nikto o ňom nesmie vedieť taktiež sa dohodli že sa stretnú na lúčke. Paľko išiel ráno na lúčku ako sa dohodli... Paľko naučil Tita veľa hier. Raz zazvonil telefelemón.Tito sa ozval:Halóóó! Z telefelemónu sa ozvalo:Tu Alfa-1! Dnes letíme po teba. Už dnes? Tak skoro? No dobre. Dnes idem domov. Škoda. – Povedal Paľko. Tak sa ešte trochu zahrajme a potom pôjdeš domov.

Tito odchádza.

O pár hodín neskôr priletelo obrovské Ufo. Bolo tak veľké, že ľudia ho videli až z okolitých dedín. Všetci začali kričať a niektorí sa rozbehli na lúčku.. Tito nastúpil do ufa a rozlúčil sa s Paľkom. Paľko mu poblahoželal dobrú cestu a Tito odletel.

Ahojte pozemštania!!

obsah

Na severnom póle

Zvieratká na severnom póle sa majú výborne. Vždy jen tam sneh takže sa tam môžu hocikedy sánkovať, lyžovať, korčuľovať a guľovať... Raz sa tučniačik, tuleň a polárny medvedík vybrali sánkovať lebo boli prázdniny. Najprv sa spustil tučniačik, ale keď sa spustil, sánky sa mu vyšmykli a tučniačika hodilo ku stromu. Keď sa tučniačik postavil, zvalila sa na neho zo stromu snehová lavína takže zasa ležal pod stromom. Keď sa spustil tuleň, zišiel z kopca, ale sánky išli ďalej. Nedali sa zastaviť. Tuleňa zatavila až najbližšia kopa snehu. „Brrr ! Dnes je sneh naozaj ľadový!“ Povedal. A keď išiel medvedík sánky sa mu podlomili pod nohami. Asi je priťažký na také malé sánky. Čo sa to deje? Vari sa len naši kamaráti nevedia sánkovať? Nuž, asi je to tak! Veď sneh je bezchybný. No jasné, nikdy to nerobili. Je to ich prvá sánkovačka. Musia byť predsa ale dobrý aj v niečom inom. Tak to skúsili z lyžami. Ale to skončilo tak isto. Tentoraz sa ako prvý pustil prvý tuleň ale aj lyžovačku skúšali prvý krát. Tuleník sa spustil ale ako sa brzdí? A zase to skončilo ako pri sánkach. Medvedík sa spustil druhý ale ten narazil na konci kopca na zotavujúceho sa tuleňa. No a tučniačik to radšej ani neskúšal. Ale potom chvíľu zaváhal a spustil sa a výsledok? - tretí na kope. Ale tak ľahko sa nevzdávali. Mali ešte korčule. No ale prvý krát je prvý krát a tak to tiež neskončilo ktovieako dobre. Tučniačik prvé čo urobil na ľade je to že spadol. Keď sa chcel postaviť sa ale zase šmykol. No proste sa nemohol postaviť. Nakoniec sa na bruchu došmýkal ku brehu. Tuleník sa na ľad postavil a začal sa trocha kĺzať. “Aha, mne to ide!” kričal no dlho sa neradoval vyšiel na tenší ľad a čľup! Kamaráti rýchlo zohnali dlhú palicu a kamaráta vytiahli. “Asi som prechladol” vravel naozaj chrapľavým hlasom. “Ja to radšej neskúšam. Veď ja som ešte ťažší ako tuleník. Prepadol by som sa ako nič.”Vravel medvedík. Tak sa pobrali domov. Cestou domov sa rozprávali o  smiešnych príhodách ktoré dnes prežili. Neboli vôbec smutný z toho že im to nešlo a že boli premrznutý. Boli naopak veselí. Smiešne príhody ich rozveseľovali. Možno im to dnes nešlo, ale nabudúce to už určite pôjde lebo teraz už vedia ako na to. 

obsah

Strašo VII

Na starých Slovenských hradoch zvyklo sa ukrývať nejedno strašidlo. Aj na Bojnickom zámku jedno strašilo. Volalo sa Strašo VII. Na bojnickom zámku bolo v strašení ešte len začiatočník ale ináč už strašilo pekných 200 rokov. Presťahovalo sa sem z Breznického hradu pretože ho nedávno dobili. No ale 200 rokov je 200 a preto malo už aj poriadne skúsenosti. Raz sa Strašo chystal nastrašiť jeho nového hradného pána a  veru sa to aj podarilo: Tak zahúkal že až hradný pán dostal šok a odpadol. Asi o hodinku sa zobudil no teda zobudil ho strážnik. Hradný pán chvíľu pred očami hmlisto, a keď sa pozrel na strážnika, videl v ňom strašidlo. Povedal len “Ahhh” a znovu omdlel. O  dva dni keď už bol hradný pán zdravý objavil sa mu znova Strašo, a urobil hlasné “Huuu” ale hradný pán sa len zasmial a povedal “Teba poznám ty strašiak jeden! Si len kus plachty pod ktorou sa niekto skrýva a ja hneď zistím kto!” A rozbehol sa za Strašom  a naháňal ho po celom hrade . Asi po minúte behu už Straša naháňalo celé kráľovstvo: Hradná pani, služobníctvo a stráže. Odrazu hradný pán siahol po plachte ale ruka mu len tak cez Straša prešla. Hradný pán zastal a vyvalil oči na Straša, a on prešiel cez stenu akoby tam nebola. Vtedy hradnému pánovi skoro oči vyleteli od údivu, a už tretí raz odpadol z tej istej príčiny. Hradný pán sa veľmi bál že ho jedného dňa Strašo zje, ale postupne si na Straša zvykal. Nakoniec sa trochu neobvykle zo Straša a Hradného pána stali dobrí priatelia.

Húúúúú! Húúúúú!

obsah